Otec

Otec môj, kde ťa mám, prečo stále o tebe premýšľam?
Vlastne viem, ležíš tam, kde sa krížom zem pokrýva.
Pamätám si na tie chvíle, keď učil si ma na nohách stáť.
Brával si ma, vždy na svoj výlet a vždy si bol ochotný dať.
Otec môj, prečo teraz spíš, ja som tvoj a neviem bez teba žiť!

Prečo to takto musí byť, prečo môj otec mal odísť,
prečo mi slzy vlhčia tvár, prečo sa s otcom už nestretám?!

Prečo tu takto musím stáť, hľadieť len na kríž a mať ho rád,
prečo sa nesmiem dotknúť rúk, prečo môj otec zahynul?!

Otec môj, mám ťa rád, je to ťažké, bez teba sám tu stáť.
Počúvam, z kazety tvoj hlas, spomínam na tvoj šedivý vlas.

Pred sebou mám tvoj výraz, keď nechtiac zašpinil som stôl.
Najskôr strach a potom úžas, zalial ma údiv nad tebou.
Tvojou tvárou šiel pocit pokojný, úsmev tvoj mi vravel:
"Nebuď splašený."

Prečo tvoj úsmev zmenil čas, prečo tam ležíš a ja musím stáť,
prečo ma viac už neoslovíš, prečo si musím niesť svoj kríž?!

Prečo je osud neprajný zabíja lásku a chladí dni?!
Možno raz s tebou otec, viem, možno sa s tebou raz stretnem,
možno, že ozaj žije Boh, ktorý nás v nebi spojí oboch,
možno, že sa mi žiť oplatí s nádejou na stretnutie s ním